Čo si čakala? Krémeše?

Keď mi niekto prvý krát povedal vetu

“takých ešte zažiješ” neverila som tomu. Veď ľudia sa nemôžu stále len tak schádzať a rozchádzať. Spoznávať až do bodu, kedy ostane aj spoznaný nepoznaným. Bola som v tom, že veď sme ľudia a ľudia spolu vychádzajú a ak nie tak sa ani nesnažia. Opak. Staršie ja, si uvedomilo, že to tak nefunguje.

Ďalší. Ďalší v poradí čo ostane zabudnutým a další raz s vetou “takých ešte zažiješ”.

Najúsmevnejší je fakt toho, že veľa krát už na začiatku vieme, že to bude len další. Veď znamenia tam sú. Vieš, že to bude krátkodobé, ale niekde v hlave si snažíš vsugerovať, “veď som iná!”

Nie zlatko, nie si iná. Ty si tiež len ďalšia. Ďalšia z dalších, ktoré nič nezmenia ani nezmôžu. A aj keď možno iná si, ich to absolútne nezaujíma. A ak ich to nezaujíma, tak to je len jedno z tých mnoha znamení, že to bude len ten ďalší. Takto to bude pokračovať. Kolobeh. Budeš strácať čas, budeš sa cítiť nedocenená. Nie každý ťa bude mať v láske a už vôbec nie každý ťa bude mať za lásku. Niektorý ťa len jednoducho budú mať, lebo si tu. Stále. Takže z istoty. Veď keď im je zle vtedy ťa chcú/potrebujú, ale len vtedy. A ty máš vtedy pocit superhrdinky, ktorá ide zmeniť zlé na dobré. Ty si tu stále, oni nikdy.

A dievčatá. Ak sa samé nepozbierame a neukážeme, že my, tých dalších nepotrebujeme a istotu môžu mať akurát tak v rannej stojke. (Ani to niekedy)

Krémeše si budeme musieť upiecť samé.

Pridaj komentár